Papierové tajomstvá

Pozerala sa na obrazovku monitora a dlho zvažovala klik na tlačidlo odoslať. Už keď začínala písať denník do wordu sa mala lepšie zamyslieť nad tým, ako ho potom dostane na papier. Lenže nezamyslela. Bola nadšená zo začatia novej kapitoly života a ľahkej dostupnosti tajomného dôverníka kdekoľvek a kedykoľvek. Žiadne vláčenie zápisníka a zaberanie miesta v taške. Z mobilu, z notebooku či tabletu, súbor pohodlne dostupný na tri ťuky, až kým vybraná časť spodnej lišty neukazovala číslo blížiace sa k dvojstovke. Vtedy si uvedomila, že by bolo fajn dať tajomstvám papierovú podobu.

V práci verejne prístupnú tlačiareň nemali a na šéfovu nenabrala odvahu. Tá hanba, keby ju prichytil! Alebo, ešte lepšie, jeho sekretárka. To by bolo! Bolo jej tiež hlúpe poslať súbor mame. Síce by ho vytlačila, ale aj prečítala. Zdalo sa jej preto, že nechať si denník vytlačiť a zviazať v copycentre by pri troche nezáujmu zo strany predavačov mohol byť najlepší nápad.

Dlho rozmýšľala. Raz potrebu držať tlačenú verziu rozvíjala, potom ju zasa spochybňovala, ale dnes sa rozhodla nenechať súbor zabudnutý vo svete počítača. Rada sa totiž pozerala na zošity v tvrdých doskách chronologicky zoradené v knižnici. Bola to zmes náhodných lesklých obalov s farebnými obrázkami, ktoré jej prišli pod ruku, prípadne padli do oka v papiernictve. Dni a roky, ktorými prešla.

Ak tie strany nevytlačí, budú chýbať.

Naposledy očami prebehla vyplnené údaje a rozhodne stlačila Odoslať.

Jožovi sa nechcelo pracovať. Semester sa blížil ku koncu a objednávky na viazanie záverečných prác rýchlo pribúdali. Neochotne stláčal príkazy na tlačenie dokumentov a pripravoval sa na ďalšiu prácu s nimi.

Zo zaujímavosti si väčšinou čítal aspoň názvy a občas sa divil, aký krkolomný nadpis sú ľudia schopní vymyslieť, ale dnes sa mu nechcelo ani to. Preto si najskôr nič nevšimol. Rutinne klikol na Tlačiť, počkal, kým z tlačiarne vypadlo takmer dvesto strán, zobral ich z držiaka a letmo prelistoval, aby sa uistil, že strany sedia ako majú. Miesto  typického členenia na kapitoly videl len dátumy s určením dňa a pod nimi text.

Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, na čo sa pozerá.

Pri pulte sa začali kopiť ľudia, preto papiere odložil bokom.

Vedel, že to nesmie robiť. Bolo to neprofesionálne, neetické a nevedel si predstaviť, že by sa mu niekto takýmto spôsobom hrabal v živote. Lenže ho ovládla zvedavosť. Pohodlne sa uložil na posteli a začal čítať. Najskôr len opatrne, ako keby sa bál, že sa na neho majiteľka môže pozerať. Po troch stranách sa už zápisky čítali takmer samé.

Počas základnej školy mali v učebniciach literatúry pár ukážok z denníkov. No to bola len fikcia, vymyslený dej sa hýbal smerom, ktorý určil spisovateľ a dôraz nebol kladený na emócie, ale opis udalostí. V rukách držal niečo úplne iné. Neznáma žena sa zameriavala na svoje vlastné vnútro, prežívanie situácií a pocity. Necenzúrované žitie v celej svojej nahote, bez pretvárky a póz. Fascinujúce!

Hoci si vždy myslel, že ženské myslenie je nepochopiteľné, musel uznať, že ho na zápiskoch niečo fascinovalo. Najskôr opísala, čo sa stalo, a potom väčšinou dôvod, prečo sa to stalo. Dokonca sa na niektorých vetách musel zasmiať. Netušil, ako by na neho pôsobila, ak by sa stretli naživo, ale začínal byť zvedavý.

 Neuvedomil si, že je do čítania pohrúžený už viac ako tri hodiny. Asi nikdy tak dlho v kuse nečítal. Rozhodne sa nenudil. Naopak, zápisky ho úplne pohltili.

Než išiel znova do práce, prežil s neznámou ženou takmer dva roky jej života. Skončili bakalárske štúdium, našli si brigádu v zmrzlinárni, presťahovali sa do väčšieho bytu, vypiplali predčasniatko spolubývajúcej, stratili starenku a kvôli smútku precestovali polovicu Slovenska. Spolu.

Samozrejme, že ju skúšal nájsť na sociálnych sieťach, ale žien s rovnakým menom bolo viac. Zostalo mu len netrpezlivo čakať, kedy si príde vyzdvihnúť objednávku. Chvíľu sa tešil, že ju uvidí. O pár minút neskôr zasa plánoval namiesto seba poslať radšej kolegyňu.

Bál sa, že keď ho neznáma zbadá, hneď si v jeho tvári všetko prečíta. Chvíľu si nadával, že to nemal robiť. Potom si zase hovoril, že to bolo dobré rozhodnutie, lebo vďaka jej záznamom sa nad pár vecami zamyslel.

Ešte nikdy sa nedostal tak blízko k nejakej žene, doslova do jej hlavy. Mal síce lepšie priateľky, ale veľmi sa nerozprávali o tom, čo si myslia. Pochyboval, že by mu aspoň jedna z nich odhalila svoje vnútro úplne bez filtra. Mali vlastnú predstavu o tom, ako by ich ľudia mali vnímať a robili všetko pre to, aby udržiavali dôkladne pestovaný imidž.

Jeho najlepší kamarát neustále opakoval, že ženy sú skvelé herečky a preto im netreba nič veriť. Jožo nevedel posúdiť či je to pravda. Vzťah so spolužiačkou na strednej škole stroskotal skôr než sa vôbec poriadne začal a odvtedy radšej flirtoval. Ešte stále sa nevedel rozhodnúť, či mu to stačí alebo nie a ospravedlňoval sa mladosťou. 

Nemal prehnané ilúzie. Rýchlo sa naučil, čo od života čakať a ktorá mena je tvrdšia a pre priebojného chlapca, ktorý chcel veľa, výhodnejšia. Krása predávala a on si dal záležať, aby vyzeral dobre. Opletačky s romantikou zatiaľ nepotreboval. Až niekedy, po čase, v budúcnosti. Snáď. Napriek tomu sa nevedel zbaviť pocitu, že by to asi bolo iné a aj tak by to mohlo fungovať. Snáď.

Zvíťazila zvedavosť. Poslal kolegyňu obiehať po predajni a postavil sa k pultu, aby obsluhoval zákazníkov. Snažil sa tváriť milo, aj keď mu ufrflaní študenti liezli na nervy.

V ten deň sa neukázala. Večer zabil takmer dve hodiny  telefonovaním a prehadzovaním služieb, aby sa na druhý deň poobede stretol s ničím na prvý pohľad výnimočným dievčaťom. Teda mladou slečnou. Nemohol povedať, že je škaredá, bola skôr priemerná. Na diskotéke by ju prehliadol.

Keď povedala číslo objednávky, na sekundu stuhol. Rýchlo sa však ovládol.

„Hneď to bude,” usmial sa.

Z poličky so zviazanými prácami zobral tú jej. Z pultu schytil záložku a položil ju na teraz už knihu. Naťukal potrebné údaje do počítača a celý čas si dával pozor, aby na ňu zvedavo nepozeral. Keď jej hlásil sumu, ktorú mala zaplatiť, premáhal sa do nenúteného tónu. Vytrhol z pokladne bloček a spolu s výdavkom ho položil na malý tanierik na pulte.

Vzala po čo prišla a hoci pozdravila ako pri odchode, zostala stáť. Nasilu zdvihol hlavu a znova sa usmial. Všimol si, že mala hnedé oči. Chvíľu na neho skúmavo pozerala a potom sa ešte raz, dôrazne, rozlúčila.

Chcel za ňou ísť a niečo povedať, ale nebol si istý, čo by to malo byť.

Kolegyňa na neho pozerala s nekrývaným záujmom, ale Jožo nakoniec len pokrútil hlavou a začal obsluhovať ďalšieho zákazníka. Pripadal si ošúchane trápny. Toto nie je romantická komédia určená pre sobotný večerný program.

Nerátal s tým, že sa slečna tesne pred dverami otočí a zostane stáť.

Zrazu nevedel, čo povedať alebo spraviť. Mal sa rýchlo rozhodnúť a napriek tomu nebol schopný urobiť nič. Tak tam len stál ako tĺk, ona sa na neho pozerala a on vedel, že vie, že čítal čo nemal a nedokázal prísť na to, čo si o ňom môže myslieť.

Mala som sa na to vykašľať, hlesla v duchu. Nemusel ani nič povedať, stačil nečakaný dlhší pohľad a mala jasno.

Vedela, do akého rizika vstupuje a pri jej šťastí sa ani nečudovala, že to zasa nevyšlo. Ani nevedela, prečo hneď neodišla. Asi nemala rada dohady vo veciach, na ktoré existovali jednoznačné odpovede. Zbytočne by sa umárala a myšlienkami neustále vracala k otázke, či to čítal, či nie. Výrazom jeho tváre potvrdila predtuchu a mohla sa vyrovnať so skutočným stavom.

V čase medzi zadaním a vyzdvihnutím objednávky sa utešovala tým, že aj keby si denník niekto prečítal, sú to len žvásty písané cudzou ženou. Dúfala, že sa možno ani neuvidia, zamestnancov malo copycentrum predsa viac. Úporne sa snažila si túto možnosť natrepať do hlavy, až sa jej to čiastočne podarilo.

Situácia ju ale aj tak bude pár dní mrzieť. Dookola si bude v hlave prehrávať čo sa stalo a  nepomôže jej nič iné, musí sa párkrát poriadne vyspať. Prípadne sa vypísať do nového denníka. Zošita s tvrdými doskami, ktorý si kúpila pred pár dňami v papiernictve.

Jožo sa k nej myšlienkami po zvyšok dňa vracal. Nebola síce jeho typ a nešiel z nej na prvý pohľad do kolien, ale aj tak. Čosi stvorené zo slov písaných vo chvíľach, kedy sa pred nikým nemusela skrývať a mohla si dovoliť byť sama sebou, mu zamestnávalo myseľ. Možno sen, ktorý ani nebol pravdou a on mu napriek tomu vdýchol život. Prinútila ho zamyslieť sa a zopár viet mu poriadne utkvelo v pamäti. A to už bolo niečo.

Nová doba vyžaduje nové prístupy. Sociálne siete málokedy zlyhávajú, ak vieš, koho konkrétneho hľadáš. Priatelia majú spoločných priateľov s priateľmi, ktorí majú spoločných priateľov s tými, ku ktorým sa chceš dostať.

Netrvalo dlho a našiel ju.

Sedela zahrabaná pod dekou a pri slabom svetle lampy sa usmievala nad odstavcom zo štvrtého marca minulého roka, keď jej zacinkal telefón. Jeho vysmiata tvár v krúžku  z messengera ju neprekvapila. Položila na ňu prst, ale neklikla, plynulým pohybom poslala správu do koša bez toho, že by si ju prečítala. Chcela, aby zostal len zvláštnym tajomstvom schovaným v papieri denníka, za ktoré sa teraz síce hanbí, ale o pár týždňov sa nad ním iba pousmeje. Chyba odhalenia duše, ktorú už nikdy nezopakuje.